Spomienka na skutočné mamy

V októbrovom šedom tichu stojím pri jej mieste posledného odpočinku a ďakujem.

Ďakujem, že:

• nespanikárila, keď sa v pôrodnici menili služby a porodila ma sama bez pomoci zdravotníkov,
• mi zadoček netrápila v umelých plienkach, ale v bavlnenej jemnosti,
• ma dojčila v tichu a v súkromí, kde sme si hľadeli do očí a napriek jej „výstavnému“ prsníku ho nevystavovala očiam verejnosti na obdiv,
• keď som noci  preplakala, vzala ma do náručia a v kuchyni sme spolu prebdeli až do rána, aby sa otec vyspal do práce,
•  ma nekŕmila umelými kašami, pizzami a špagetami,
• moje prvé kroky boli po našom dome, záhrade, parku, ihrisku a nie v lietadle alebo v sedačke na vysokohorskej túre,
• nedele a sviatky boli o spoločnom doma navarenom obede, rodinnej pohode a nie o nákupných centrách,
• keď som nevedela čo od dobroty dala mi „výchovnú“ po zadku,
• učiť sa mám pre seba a nie pre známky,
• najskôr sú povinnosti a potom zábava,
• keď ma trápila nešťastná láska mi osušila slzy a povedala, že najväčšia láska je rodičovská láska a chlap príde druhý,
• keď je otec prísny je to pre moje dobro,
• najväčšou hodnotou je rodina, a že platí aká je žena, taká je rodina,
• problémy sa majú riešiť, nie od nich utekať,
• vážiť si starších, lebo ak sa dožijem aj ja raz budem stará,
• keď som v kuchyni pripálila jedlo aj s hrncom skonštatovala, že nabudúce si dám aspoň lepší pozor,
• nebola moja kamarátka, ale skutočná matka,
• mi verila, že všetky dobré veci, ktorým ma naučila prenesiem do svojej rodiny pre pokoj na tomto svete.

ĎAKUJEM